piatok 13. októbra 1307

700 rokov od zatýkania Templárov vo Francúzsku

        Už 700 rokov uplynulo od udalosti, ktorá poznačila stredoveký svet do takej miery, že až do dnešných čias vyvoláva polemiky a vytvára stále nové, či už vedecké, alebo fantastické teórie. Touto udalosťou bolo zatknutie príslušníkov rytiersko-cirkevného rádu Chudobných rytierov Krista a chrámu Šalamúnovho, ktorý je známy pod skráteným menom Templársky rád, na území vtedajšieho Francúzskeho kráľovstva.

 

kráľovský prokurátor

Viliam de Nogaret

zatýkanie rádových bratov

francúzsky kráľ Filip IV.

 

Všeobecne sa za strojcu pádu templárov považuje francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Kráľom sa stal v roku 1285, v tom čase mal len 17 rokov. Bol dedičom dlhej tradície, pretože rod Kapetovcov bol na tróne nepretržite od roku 987. Jeden z jeho predkov – dedo – Ľudovít IX., ktorý sám viedol dve krížové výpravy, bol za jeho vlády vyhlásený za svätého – kanonizovaný. Počas ich vlády sa pôvodné vnútrozemské panstvo v Ile-de-France rozšírilo na mocnosť európskeho významu. Sám Filip IV. bol prestúpený myšlienkou Francúzska, ako vyvoleného kráľovstva Božieho, ktorého panovníci sú zvlášť zvýhodnení z dôvodu vrúcnosti svojej viery a sú stále na pozore proti hrozbám rozvratu, či už zvnútra alebo zvonku.

Filip IV. začal vládnuť s obrovským bremenom dlhu, po nepodarenom križiackom ťažení svojho otca proti Aragónsku v rokoch 1284-1285 a v 90-tych rokoch 13. storočia. Finančný tlak zvýšili vojny s Anglickom a Flámskom, takže aj napriek výdatným zdrojom monarchie stále existovala naliehavá potreba získavať stále väčšie peňažné čiastky. Práve vymáhanie poplatkov vlády od duchovenstva, vyvolalo v rokoch 1296-97 jeho prvý konflikt s pápežom Bonifácom VIII. a jeho časté zasahovanie do razby mincí, nezmazateľne spojilo jeho režim s problematikou „falošných peňazí“. Zabavovanie majetku a zadržiavanie „Lombarďanov“ a ostatných talianskych bankárov v roku 1291 a znova v roku 1311, ako aj židov v roku 1306, ukázalo, že tieto tlaky sú dostatočne silné nato, aby presvedčili vládu, že krátkodobé finančné potreby sú významnejšie, ako dlhodobé plánovanie. Je diskutabilné, či jeden, alebo druhý krok bol nakoniec pre korunu finančne výhodný. Napokon roku 1315, rok po smrti Filipa IV., boli židia povolaný späť, aj keď o 9 rokov skôr boli vyhnaný „navždy“. 

        Napriek tomu pred rokom 1307 nič nenaznačuje, že by francúzsky kráľ, alebo jeho radcovia podozrievali templárov zo zločinov, z ktorých boli obvinený neskôr. Templári naďalej viedli účtovníctvo francúzskej koruny a jej menom vykonávali širokú škálu finančných operácií. V roku 1295 zriadil kráľ v Louvri novú kráľovskú pokladnicu, pravdepodobne kvôli nárastu a komplikovanosti kráľovských financií pod tlakom dlhotrvajúcich vojen s Anglickom a Flámskom. Obe pokladnice fungovali spoločne a až v roku 1303 bola väčšina funkcií znovu prevedená k templárom, aj keď naďalej fungovali pod dohľadom kráľovských úradníkov.

 

                pápež Klement V. 

pápež Benedikt XI.

          pápež Bonifác VIII.

 

 

Dnes sa ako najpravdepodobnejšia javí verzia o ekonomickom pozadí zničenia rádu.

Existovalo niekoľko jednoznačne finančných dôvodov, ako bankári mali Templári značný likviditný majetok a zmeniteľné aktíva, a ako majitelia pôdy hmotný aj nehmotný majetok v každom francúzskom regióne od Normandie až po Provence. Dôkladné súpisy tohto majetku po zatýkaní, zabavenie a prenájom pozemkov, rozpredávanie majetku a pokračujúca správa a využívanie templárskej pokladnice kráľovskými úradníkmi po októbri 1307 sú jasnými dôkazmi hmotného záujmu vlády o templárov, aj napriek tomu, že to kráľovi ministri usilovne popierali. Okrem toho existovala silná pohnútka, pretože v roku 1306, po rokoch znehodnocovania, kráľ nariadil obnovenie razenia mincí v normách, ktoré stanovil Ľudovít IX. roku 1266, čo by nebolo možné dosiahnuť bez značne zvýšeného prísunu mincového kovu pre novú razbu.

Mnohí súčasníci, zvlášť tí, ktorí udalosti pozorovali z Talianska, kde sa v 14. storočí rozumelo moci peňazí viac, ako kdekoľvek inde na západe, boli celkom jasne presvedčený, že toto bol hlavný dôvod k útoku. Podľa Danteho hrabivosť kolovala v krvi celej kapetovskej dynastie počínajúc Hugom Kapetom. Filip Pekný bol novým Pilátom, ktorý „bez hanby riadi plachty žiadostivosti“ smerom k templárom.

Keď kráľovský úradníci vnikli do templárskych rádových domov, jednali poľa vopred dohodnutých príkazov rozposlaných o mesiac skôr 14. septembra 1307. V tej  dobe sa v Paríži zdržiavali aj vodcovia rádu, ktorí boli inak na Cypre. Nedošlo k žiadnemu odporu, pretože templári neboli väčšinou ozbrojení a mnohí z nich boli v strednom, alebo staršom veku. S výnimkou samotného sídla rádu v Paríži, nebola väčšina rádových domov nijako zvlášť opevnená. Niekoľko templárov uniklo, ale väčšina z nich bola celkom nepripravená a menom inkvizície boli rýchlo odvedení, uväznení a mučení. Cieľom bolo prinútiť ich k priznaniu obvinení, ktoré boli proti nim vznesené. Väčšina bratov doznala vinu pod tlakom krutého mučenia.

Po priznaniach nasledovala starostlivo pripravená propagačná kampaň, aj napriek tomu, že pápež Klement V., mal na začiatku námietky proti tomu, čo evidentne považoval za nápadné prehliadanie svojej autority. Dňa 22. novembra však nariadil všeobecné zatýkanie templárov mimo Francúzska z odôvodnením, že je potrebné vyšetriť obvinenia. Aspoň takto sa pápež zdanlivo chopil tejto záležitosti sám, pokúsil sa znova potvrdiť úlohu pápežstva, aj keď nemohol urobiť nič, aby zásah francúzskej vlády zvrátil.

 

upaľovanie Templárov

upaľovanie Templárov

upálenie veľmajstra a preceptora Normandie

 

Väčšina vládcov, vrátane Eduarda II. Anglického a Jakuba II. Aragónskeho, ignorovala tieto príkazy úplne alebo čiastočne. Francúzska vláda sa domnievala, že keď sa priznajú vodcovia rádu a pápež ustúpi, uzavrie sa táto záležitosť s rovnakou rýchlosťou, akou sa v predchádzajúcom roku vyznačovalo vyhnanie židov a zabavenie ich majetku. V skutočnosti sa proces veľmi pretiahol, najprv z dôvodu neočakávaného odporu vodcov, ktorí svoje priznania odvolali po mesiaci od pápežovho zásahu, a potom kvôli samotnému pápežovi, ktorý to použil ako podnet k zastaveniu procesu. Vládu stálo pol roka sústredeného úsilia a tlaku, aby sa Klement nechal prinútiť k znovuotvoreniu prípadu. Dva ďalšie samostatné vyšetrovania zahájil až v júli 1308, jednu v diecézach na preskúmanie viny či neviny jednotlivcov a ďalšie v podobe pápežskej komisie, ktorá zasadala v Paríži a zbierala dôkazy o ráde ako celku. Tieto nástroje sa ukázali byť účinne ako prostriedky naťahovania procesu, pretože pápežská komisia ukončila výsluchy až  5. júna 1311,  a niektoré provinčné vyšetrovania neboli dokončené ešte ani vtedy. V tej dobe samotní templári, vedení nie však Jakubom de Molay, ale Petrom de Bologne, bývalým prokurátorom rádu pri pápežskom dvore, zorganizovali účinnú a vytrvalú obranu, potlačenú až v máji 1310, keď malé skupinky templárov boli popravené ako odpadlíci z viery v diecézach, kde úradujúci preláti za svoje miesto vďačili do značnej miery francúzskej korune.

Koniec sa dostavil s výnosom o zrušení rádu v marci 1312, aj keď to nebolo až také evidentné ako kráľ očakával, pretože rád ako taký odsúdený nebol. Okrem toho bula „Ad providam“ z 2. mája 1312, previedla majetok rádu nie na francúzsku korunu, ale johanitom, aby mohol byť využitý pre vec, pre ktorú bol pôvodne určený, teda pre vec Svätej zeme. Pokiaľ ide o templárov samotných rozlišovalo sa medzi tými, ktorí sa uzmierili s cirkvou, alebo sa proti nim nič nenašlo, a tými, ktorí údajne odpadli od viery alebo ostali zatvrdení. Väčšina z prvých dostala penzie, niektorí naďalej žili v templárskych domoch, iný boli poslaní do domov iných rádov, ako cisterciáni a augustiáni, zvlášť v Anglicku, čo vyvolalo vzájomnú podráždenosť. Odpadlíci a zatvrdenci dostali rôzne dlhé a odstupňované tresty väzenia, spravidla tvrdšie vo Francúzsku ako inde, pre vodcov bol vyhradený pápežský súd, čo bolo rozhodnutie, ktoré potom v roku 1314 viedlo k dramatickej smrti veľmajstra na hranici.

Aragonský kráľ Jakub II. Dostal povolenie roku 1317 vytvoriť rád Montesa podľa vzoru španielskeho rádu Calatrava a portugalskému kráľovi Dinizovi bolo povolené založiť Kristov rád, ktorý do značnej mieri využil templársky majetok a bol tvorený mnohými bývalými príslušníkmi templárskeho rádu.

 

templárska štvrť v Paríži - (vľavo) donjon - centrálna pokladnica rádu

 

Keď boli 18. marca 1314 večer upálení veľmajster Jacques de Molay a preceptor Normandie Geoffrey de Charney, templársky rád fakticky zanikol. Koniec templárov bol však dramatický a vyvolal odozvu u súdobých kronikárov, ktorí využili príležitosť a vytvorili legendy o templárskej pomste. Takmer presne o mesiac po poprave 20. marca 1314 zomrel pápež Klement V. na dlhú a bolestivú chorobu. O sedem mesiacov neskôr ho nasledoval Filip Pekný, keď podľahol zraneniu, ktoré utrpel na koni počas lovu. Neobjasnenou smrťou zahynul aj kráľovský prokurátor Viliam de Nogaret, ktorý sa významne podieľal na príprave žaloby a civilnom súde proti templárom.  Bola to však úrodná pôda pre legendy, medzi ktoré patrí aj tá, ktorá dokazuje, ako sa spätný pohľad stáva neoceniteľným spojencom pre proroctvá. Tvrdilo sa, že skôr ako Molay zhorel v plameňoch, vyzval svojich prenasledovateľov, aby sa do roka a do dňa zodpovedali zo svojich zločinov pred Božím súdom.

Je zaujímavé, že legenda pretrvala toľko storočí, napr. niektorí považovali za naplnenie kliatby ešte aj popravu Ľudovíta XVI. dvadsať druhého nástupcu Filipa IV., ktorý šiel na popravu po gilotínou s tej istej veže ako Molay, dvadsať druhý veľmajster rádu a ktorým vymrela Kapetovská dynastia po meči. Počas popravy vraj dokonca niekto vykríkol „teraz si už pomstený Jakub de Molay“. Tieto legendy však už väčšinou súviseli s rozmachom slobodomurárskych združení a rôznych ezoterických spolkov, ktoré odvodzovali svoj pôvod od templárskeho rádu.