Rekonštruovaný kostol v pribylininskom skanzene.

Pôdorys kostola

Zvyšky kostola pri priehrade Liptovská Mara.

Liptovská Mara (1288 Ecclesia sancte Marie, 1314 Ecclesia beatae Virginis). Obec bola prvým trhovým miestom v Liptove, jestvovala už v 12.stor., prvý listinný doklad je známy až z 1314. Prvá písomná zmienka o kostole pochádza z roku 1288, kde sa spomína kostol z farou a prepošstvom, ktoré zaniklo v 18.stor.. Počiatky výstavby kostola sa spájajú s templárskym rádom. Môže tomu nasvedčovať aj samotná štruktúra stavby a výzdoba kostola.

Kostol z rozhrania 11.-12.storočia mal štvorcovú svätyňu a vonkajšiu dĺžku lode 11,7 m. V predĺžení lode neskôr pristavali vežu. V románskom období, možno súčasne so vznikom druhého hrádku na kopci, kostol dookola opevnili palisádovým valom a priekopou širokou 5 m a hlbokou 2,5 m. V ranogotickom období, v druhej polovici 13.storočia, objekt na obe strany predĺžili. Mal naďalej jednoloďovú dispozíciu a pravouhlý uzáver presbytéria. Koncom 14.storočia bola severná stena chrámu vyzdobená nástennými maľbami, zobrazujúcimi christologický cyklus a Posledný súd. Vo svätyni bolo umiestnené honosné kamenné pastofórium a južný vstup dostal reprezentačný portál. Z mobiliára toho obdobia sa zachovala len plastika Madony, hlavný oltár a malý mariánsky oltár. Oba oltáre sú od roku 1918 v Budapešti. Okolo roku 1500 pristavali južnú loď a podstatne rozšírili i svätyňu, ktorá dostala polygonálny uzáver. V jej suteréne vznikla rozsiahla krypta. Posledné rozsiahle stavebné úpravy v priebehu 17.storočia sa týkali hlavne prestrešenia chrámu a prístavby masívnej renesančnej veže.

V 60-tych rokoch 20.storočia pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara, bol kostol rozobraný a jeho kópia bola, spolu s doplnkami originálnych detailov a fresiek, nanovo postavená v skanzene pri dedine Pribylina.

Záklenkové pastofórium v ranogotickom múre dokazuje, že ho neosadili dodatočne, ale že tvorí pôvodnú súčasť ranogotického objektu. Bezpečne pôvodný výskyt pastofória v kostole, o ktorom vieme, že musel stáť už nejaký čas pred rokom 1290, je hmotným dokladom kultu Božieho tela hneď zanedlho po jeho kodifikácii roku 1264. Tento dátum na jednej strane spresňuje pravdepodobný čas vzniku ranogotického kostola v 70-tych rokoch 13.storočia. Na druhej strane však svedčí aj o informovanosti miestneho duchovenstva o najčerstvejších aktualitách cirkevného života v západnej Európe. Pohotové prijatie nového kultu by však v prostredí stredovekého Liptova nebolo mysliteľné bez sprostredkovateľa s priamymi kontaktmi so západom.

Pri rozoberaní neskorogotickej oltárnej menzy sa našiel aj sekundárne zamurovaný trojuholníkový kamenný štít, pravdepodobne tympanón malého portálu. Povrch má kamenársky štrukturovaný vyhĺbeným plastickým dekorom, kde je do diamantovania vmaľovaná Kristova hlava tradičným lineárnym štýlom neskororománskych, resp. ranogotických malieb. Tento typ spojenia sochárskeho prejavu s maliarskym je v slovenskej stredovekej oblasti predbežne unikátny jav.

Prvopočiatky gotického maliarstva v Liptove sú poznačené západoeurópskou orientáciou, ktorá však v regionálnych podmienkach severného Slovenska nezapustila hlbšie korene a neviedla k vytvoreniu lokálnej maliarskej tradície. Ideovo-umelecké výdobytky a výtvarnú koncepciu francúzsky orientovanej tvorby reprezentuje vrstva nástenných malieb v Liptovskej Mare. Spiritualizmus a intelektuálna špekulatívnosť francúzskej gotiky, príznačné najmä pre umenie pestované v exkluzívnom a vzdelanom prostredí kláštorov, nemali v Liptove priaznivé sociálne zázemie, živnú pôdu pre ďalšie rozvíjanie naznačených umeleckých tendencií. Unikátnosť jedného z námetov - Danielov súd - nezvyčajný výskyt starozákonnej témy súdnictva, sú ojedinelou historickou skutočnosťou v prostredí Liptova.

V pravej časti kompozície sú zobrazené dve postavy, sediace na jednom tróne. Po ľavej strane trónu stoja dvaja bradatí muži so zviazanými rukami. Za nimi značnú časť obrazovej plochy zaberá košatý strom s piatimi druhmi listov. Pod stromom ležia dve nahé, len bedrovým rúškom zaodeté postavy s rukami zviazanými za chrbtom. Zľahka pozdvihnuté, natiahnuté nohy naznačujú, že ich ktosi za ne vlečie. Fragment jazdca svojím situovaním v hornej časti obrazovej plochy a obrátením hlavy prezrádza, že ležiacich za nohy vlečie kôň. V spodnej ľavej časti kompozície, približne pod motívom vlečenia sa zachoval fragment kopcovitej krajiny, na ktorú padá krvavý dážď.

Štýlové znaky radia tieto maľby medzi práce závislé od tvaroslovia francúzskej klasickej gotiky okolo roku 1300. Je nanajvýš nepravdepodobné, že by v tých časoch bol v Liptove pôsobil domáci majster, schopný vytvoriť maľbu po všetkých stránkach takú náročnú, ako je Danielov súd. Jej ideová náplň, výtvarná úroveň, ako i celková západogotická štýlová čistota prezrádza tvorcu tesne spätého s kláštorným prostredím niektorej z francúzskych reholí, pôsobiacich v tom čase na Slovensku.