Zvesti o možnom "tatárskom" (mongolskom) vpáde sa objavovali v Uhorsku už od konca 30-tych rokov 13. storočia. Hrozba sa zreálnila potom, čo Belo IV. prijal na svoje územie a pod svoju ochranu kmene Kumánov, ktorých Batuchán (Džingischánov vnuk) považoval za svojich poddaných. Belo IV. dal koncom roku 1240 posilniť obranu priesmykov v Karpatoch a v januári 1241 nariadil predbežnú prípravu na zhromaždenie vojsk. Príkaz na sústredeie pri Budapešti však vydal až 14. marca, dva dni potom, čo Batuove vojská rozprášili strážne sily palatína Dionýza pri Vereckom priesmyku a vtrhli do krajiny.

Koncom marca sa Belo IV. konečne pohol so svojimi vojskami. Mongoli síce dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k rieke Slaná. Tam sa pripojili k hlavným silám Batuchána, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa a na oboch krídlach zabezpečené prírodnými prekážkami a močiarmi. Uhorské vojsko sa utáborilo na puste Mohi, neďaleko obce s podobným menom (dnes v Maďarsku, iba niekoľko desiatok kilometrov od slovenských hraníc). Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku prechádzal jediný most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť, naopak, prikázal ho strážiť. Opevnený tábor uhorského vojska sa rozkladal na pomerne malom priestore, tábor obkolesovali vozy a medzery medzi nimi zapĺňali štíty. 

Večer 10. apríla ruský utečenec z mongolského tábora varoval Bela IV., že Batu chystá útok. Uhorský panovník dal posilniť stráže pri moste a Mongoli v noci naozaj zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. Až keď dorazili posily (kráľov brat vojvoda Koloman, arcibiskup Ugolín a Templári (pod vedením Jakuba de Mont Royal) podarilo sa mongolov zatlačiť späť.